„Pane, ďakujem Ti, že si sa oslávil aj v našom živote“.
Už dlhšiu dobu som premýšľala o tom, ako spísať všetko to, čo Boh urobil v našom živote. Manžel a ja pochádzame z tradične kresťanskej rodiny, pravidelné chodenie do kostola v nedeľu a na sviatok, pristupovanie k sviatostiam atď. Žili sme si pohodovo svetský život, mysliac si, že keď pristupuješ pravidelne k sviatostiam sa ti nič nemôže stať, pretože si chránený. No opak bol pravdou. Spolu s manželom nám boli požehnané štyri krásne zdravé deti. A práve tu pri poslednom tehotenstve bola skúšaná naša vtedy len „návyková viera“. Pri poslednom tehotenstve som v prvých mesiacoch tehotenstva začala krvácať a keďže moja mama je pôrodná sestra tak ma odporučila do nemocnice. No lenže my sme už v tom čase mali kúpené letenky do Neapolu na jeden kresťanský seminár spolu s ďalšími ľuďmi zo spoločenstva z Oravy. Vtedy som mamu uistila, že nech sa nebojí, prídem odtiaľ uzdravená. Až teraz spätne, keď nad tým tak premýšľam, vynára sa mi z mysle citát zo Svätého Písma: „Žena, tvoja viera ťa uzdravila“, alebo „Stane sa ti, ako si uveril“. A naozaj, prileteli sme do Neapolu a na stretnutí sa za mňa modlil úplne cudzí chlap, ktorý predtým hovoril krátke svedectvo o jeho vzkriesení a následnom obrátení k Bohu. Tento chlap zdvihol svoje ruky nad moju hlavu a postupne ich predo mnou spúšťal, až sa mu zastavili pred mojim bruchom. Vtedy zdvihol hlavu a keďže to bol talian povedal mi skomoleno „Bambini protection“, čo znamená bábätko je chránené. Vtedy mi vyhŕkli slzy, pretože ten chlap nemohol tušiť, že som bola tehotná. Krátko po modlitbe sa krvácanie zastavilo a tak som sa z Neapolu vrátila naozaj úplne uzdravená. Tehotenstvo ďalej prebiehalo úplne normálne a tak sa nám narodilo naše štvrté krásne dieťa Timotej. Timko sa narodil úplne zdravý a takto to bolo až do jeho dva a pol roka, kedy sme si všimli, že sa niečo deje s jeho pravým očkom. Tak sme to začali riešiť, najskôr bežná kontrola u očného, lenže odtiaľ nás hneď poslali do Bratislavy na Kramáre. Po CT hlavy zistili, že pod očkom mu začal rásť túmor, ktorý mu očko vytláčal dopredu a dohora, až tak, že sa mu šošovka schovávala pod horné viečko. To sme ešte vôbec netušili, čo všetko nás čaká. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že tumor je ohraničený a tak sa rozhodli, že urobia biopsiu. Avšak vzorku, ktorú mu odobrali a poslali do Martina, bola nezhubná, čomu sme sa veľmi potešili. No naša radosť však netrvala dlho. Po histológii sa lekári rozhodli, že mu tumor vyoperujú. Operácia dopadla dobre, podarilo sa im nádor vybrať, ale lekár, ktorý Timka operoval prišiel za mnou a hovorí mi, že po štyridsiatich rokoch skúseností sa mu to javí ako zhubné, ale že všetko ukáže až ďalšia histológia. Timkovi urobili CT bruška, pretože si najskôr mysleli, že nádor, ktorý mal pod očkom je už metastáza a primárny nádor bude určite v brušnej dutine. No Vďaka Bohu sa ich domnienky nepotvrdili a tak hľadali ďalej na pľúcach, no ani tam nič. O tejto našej situácii sme sa rozprávali aj s našim veľmi dobrým priateľom Braňom Letkom, ktorý sa hneď začal za Timka modliť aj spolu s Lamačskými Chválami. On sám stále nad Timkom prehlasoval Ježišove víťazstvo a jeho uzdravenie, hoci celkový Timkov stav ukazoval niečo iné. Po nejakom čase prišli výsledky histológie z Martina, ktoré nehovorili úplne presne, iba tak, že sa im javí, že ide o zhubný nádor očnice a pre istotu vzorku posielajú na prešetrenie do Plzne. A zase sme čakali v neistote a strachu na výsledky. No už počas tohto čakania, sme sa ponorili do modlitieb, prosiac Boha za dobré výsledky. No lekári z očného nás odporučili na onkológiu. A tak sme sa jedného dňa ocitli s našim dovtedy zdravým chlapcom na detskej onkológii. Celá táto naša púť sa začala v septembri v roku 2018. Na onkológiu sme sa dostali niekedy v novembri, kde musel Timko podstúpiť množstvo ďalších vyšetrení, ktorých výsledky boli vždy dobré. Nevedeli sme, čo nás všetko bude čakať, až po rozhovore s lekármi sme sa dostali do obrazu. Verdikt lekárov znel: „Neliečený okamžite, liečený 3-4 roky“. Medzitým prišli výsledky z Plzne, ktoré hovorili, že nádor je naozaj zhubný. Po skompletizovaní všetkých možných výsledkov z vyšetrení sme zistili, že Timko musí zobrať 9 cyklov chemoterapie a 28 žiarení. Keď nám lekári pri rozhovore predložili Timkove výsledky, tak môj manžel im posunul rukou papier s výsledkami a hovorí, že on tomuto neverí. Lekári sa udivene na neho pozreli s poznámkou, že vy ste určite v šoku. No nebolo tomu tak, žiaden šok, ale úplný až nadprirodzený pokoj. Pretože pár dní predtým sme povedali verejne pred ľuďmi, že budeme Boha chváliť vždy a v každej situácii. Preto nás On zahrnul týmto pokojom. Lekári sa nás pri tomto rozhovore spýtali, že čomu teda veríme, keď výsledkom nie. Vtedy Tomáš hovorí, že verí, že Timko je uzdravený ranami Ježiša Krista, ja som povedala to isté. A myslím si, že práve toto bol ten odrazový mostík k Timkovmu úplnému uzdraveniu. Viera a verejné vyznanie Ježiša Krista medzi ľuďmi. Pred prvou chemoterapiou mu jedným vyšetrením zistili, že na krku má zväčšené uzliny a kvôli tomu mu musia dať najsilnejšiu chemoterapiu. O nejaký čas nám lekárka povedala, že má možnosť poslať Timkovu anamnézu na konzultáciu do Ameriky. Túto možnosť mohla využiť len pri štyroch deťoch. Prečo si práve vybrala Timka, neviem, ale aj toto riadil Boh. Z Ameriky potom napísali, že po preštudovaní všetkých papierov, zväčšené uzliny nemajú brať do úvahy. Musím povedať, že Timko trpel na laryngitídy a v čase, kedy mu robili vyšetrenie krku, bol po prekonaní laryngitídy. Na prvú chemoterapiu musel nastúpiť ešte tesne pred Vianocami. Pravdupovediac som sa toho bála, ako to bude Timko zvládať, pretože to bolo pre nás všetko nové. Medzitým som poprosila ľudí, aby sa za nás modlili, dokonca jeden náš kamarát prišiel s nápadom, že vytvorí tabuľku, kde sa budú ľudia zapisovať na modlitbu nepretržite počas 40-tich hodín. Na moje prekvapenie sa zapísalo veľmi veľa ľudí, zaplnili sa celé tri stĺpce. Toto ma veľmi dojímalo koľko ľudí bolo ochotných vstúpiť do modlitby aj počas noci za nášho Timoteja. Avšak je veľmi dôležité spomenúť, že my sami sme potrebovali „rýchlo“ načerpať a tak sme sa úplne ponorili do Svätého písma. Manžel prestal chodiť do práce a študoval Božie Slovo niekoľko hodín denne. Na začiatku nám veľmi pomohol, náš veľmi dobrý priateľ Robko Slamka, ktorý bol s nami mimochodom aj v Neapole a naštartoval tú našu vtedy „tradičnú“ vieru. Tak sa Božie Slovo stávalo našou súčasťou a postupne premieňalo naše zmýšľanie až natoľko, že sme chodili do nemocnice, nechcem povedať, že s radosťou, ale už nie so strachom a dokonca sme boli schopní sa modliť aj za iné deti, ktoré tam s nami ležali. A môžem povedať, že sa tam začali diať zázraky, Boh sa k nám priznával a zahŕňal nás svojimi milosťami. Ale čo bolo najdôležitejšie rovnal nám chodník. Spomeniem také, ktoré aj mne samej posunuli vieru na vyššiu úroveň. Keďže sa blížili Vianoce a my sme nie dobrovoľne museli ležať v nemocnici napichnutí na infúziách, tak Tomáš chodil za nami skoro každý deň. V jeden deň, keď mal prísť za nami, doobeda prišiel za mnou psychológ a pýtal sa ma, že či by sme mali záujem sa stretnúť s prezidentom, (ešte vtedy s Kiskom). Keďže nie som človek, ktorý túži po zviditeľňovaní sa, súhlas, ktorý bolo nutné podpísať som odmietla. A tak sme sa rozlúčili s tým, že ja s Timkom počas prezidentovej návštevy zostaneme na izbe. Medzitým prišiel za nami manžel, nehovorila som mu o rozhovore so psychológom, zrazu na našu izbu zaklopala prednostka oddelenia a spýtala sa nás, či by nám nevadilo, keby pán prezident prišiel do našej izby, bez ochranky, médií. Tak sme nakoniec súhlasili. Do izby vstúpil on, prednostka a riaditeľ nemocnice. Chvíľku sme sa porozprávali, spýtal sa nás ako sa máme, na čo sme mu my odpovedali, že napriek situácii dobre. Potom však padla ďalšia otázka, že rodičia sa často zamýšľajú nad tým, že prečo sa toto všetko deje. Vtedy Tomáš otvoril Sväté Písmo, ktoré nás v nemocnici vždy sprevádzalo a začal čítať (Jak. 1,2-4) „Bratia moji, veľmi sa tomu radujte, keď znášate všelijaké skúšky. Veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. Vytrvalosť zasa nech sa preukáže v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali“. A presne takto to bolo aj u nás, skúška našej viery. Potom sme sa s pánom prezidentom rozlúčili, popriali si pokojné a požehnané Vianoce a odišiel. My s Tomášom sme stáli v úžase, čo nám Boh pripravil. To som ešte netušila, že čo sa predtým, ako Tomáš za nami prišiel udialo po ceste autom. Ako z plných pľúc kričal v aute počas jazdy na Boha, aby mu niekoho poslal do cesty, komu by mohol o Ňom svedčiť a On mu pošle tú najvyššiu šaržu v štáte. A potom som mu ja porozprávala ako som nepodpísala súhlas na stretnutie s prezidentom a on príde ešte aj do našej izby, napriek tomu, že stretnutie sa malo konať iba v spoločenskej miestnosti. Na druhý deň som stretla psychológa a spýtala som sa ho, že v akých izbách prezident ešte bol, on sa na mňa pozrel a povedal mi, že v žiadnej inej len vo vašej. Toto pre nás pripravil Boh. Vtedy sme naozaj vedeli, že On počuje každý náš výkrik, ktorý vychádza z hĺbky nášho srdca. Timko zvládol prvú chemoterapiu trošku ťažšie, pár krát zvracal. Odvtedy som sa začala modliť pri každej chemoterapii slovami evanjelistu Mk 16,17-18 :“ Čokoľvek smrtonostné vypijete, neuškodí Vám.“ Odvtedy Timko zvládol každú jednu chemoterapiu bez väčších problémov. Ešte mi tak v pamäti utkvelo ďalšie svedectvo, kedy som sa v nemocnici spoznala s jedným vtedy 16 ročným chalanom, ktorého diagnóza znela leukémia typu B. Keď som sa jeden večer s ním rozprávala mal veľmi žlté očné bielka a na 92 percent mal postihnutú kostnú dreň. Vtedy som sa ho spýtala či je veriaci a či sa môžem za neho pomodliť. Súhlasil a tak som na neho zložila svoje ruky a v krátkosti som sa za neho pomodlila. Potom sme sa rozlúčili, my s Timkom sme odišli na pár dní domov. Keď sme sa znova vrátili do nemocnice na chodbe som stretla tohto chlapca. Prvé, čo som si na ňom všimla, boli jeho oči, no teraz už neboli žlté, ale biele. Hneď som sa ho spýtala, ako mu dopadli vyšetrenia, ktoré mu robili, keď my sme boli doma. Ešte musím spomenúť, že Ivko sa začal liečiť v januári 2019 a ja som s ním bola začiatkom marca. Vtedy mu lekári povedali, že keď sa dostanú na konci liečby na 30 percent poškodenej kostnej drene budú liečbu považovať za úspešnú. Ivo sa vtedy na mňa s úsmevom pozrel a hovorí mi, že prišla za ním lekárka do izby s papiermi v ruke a povedala mu, že jeho postihnutie kostnej drene je 0,011 percent. Vtedy mi vyhŕkli slzy a povedala som mu, že veď on je uzdravený, vtedy mi sám povedal, že on vie, že je uzdravený v mene Ježiš. Krátko po tomto musel Timko podstúpiť operáciu, pri ktorej mu zaviedli centrálny vstup, ktorý slúži na dávkovanie chemoterapie priamo do tepny a tým pádom odpadá napichovanie žíl a následne ich praskanie a samozrejme odpadá aj stres dieťaťa pri opätovnom pichaní. Musím sa však priznať, že som to oddiaľovala, pretože som nechcela, aby Timko išiel pod nôž. Nebolo to najsprávnejšie rozhodnutie, keďže žily to už nezvládali a naozaj sa musel napichovať na viacej krát. Timkovi schválili v Prahe liečbu protónom a práve aj tam vyžadovali zavedenie portu. Poisťovňa nám okamžite odpovedala na našu žiadosť, až sa lekárka spýtala, či tam máme niekoho známeho, pretože väčšinou to trvá omnoho dlhšie. No to bola zase Božia práca. Lekári ma uistili, že operácia je v podstate rutinná, že to robia bežne. No keďže sme nemali inú možnosť museli ho operovať. Operácia trvala asi hodinu a pol za ten čas som sa bola modliť v nemocničnej kaplnke. Po tomto čase som sa vrátila naspäť pred operačný sál, lenže medzitým bol už Timko prevezený späť na izbu a v plnom vedomí, až mi to prišlo divné, keďže som vedela ako to chodí pri narkózach. Po pár minútach prišla za mnou lekárka, aby mi povedala čo bude nasledovať ďalej, že potrebujú rtg. snímok, či je všetko v poriadku a vraj výsledky budú do dvoch hodín. Toto všetko sa udialo v čase obeda, lenže od samotného rtg. prešlo viac ako 6 hodín a nikto mi výsledky neprišiel povedať. Tak som začala tušiť, že to nie je asi v poriadku. Večer okolo 21. hodiny prišla za mnou lekárka a hovorí mi, že port má správnu polohu, lenže hadička, ktorá mala končiť v pravej predsieni srdca, tam nie je a že je zalomená. Vtedy ma oblial studený pot, keď som si uvedomila, že by ho mali zase operovať. Lekárka odišla s tým, že ostatné sa dozviem ráno. Následujúca noc bola veľmi ťažká, Timko spal, no ja som ho stále sledovala, či dýcha dobre, či mu nestúpa teplota. Toto moje bdenie bolo pretkávané modlitbami, položila som mu na hrudník ruku a prehlasovala som nad týmto portom, že bude umiestnený presne tak ako má byť a hadička bude v pravej predsieni srdca. Uisťovala som sa vierou, že keď som ja nemohla byť na operačnej sále, tak Ježiš tam bol, ktorý dohliadal na ruky lekárov. Takto zneli aj moje modlitby v nemocničnej kaplnke. Konečne noc pominula a Timko sa zobudil, fungoval ako keby žiadnu operáciu ani nemal. Ráno po vizite prišla za mnou primárka z AROa so slovami, že znova pozerali všetky tie rtg. snímky a že ma môže ubezpečiť, že hadička, je v pravej predsieni srdca, presne tam, kde má byť. A funkčnosť portu ide hneď ona sama vyskúšať. Podarilo sa milý portík napichnúť, všetko fungovalo ako malo. Vďaka Bohu, ja však verím, že tu zasiahol Boh so svojím zázrakom, pretože nie je možné, aby rovnaký rtg. snímok najskôr ukázal, že hadička je zalomená a je cca. 7cm od miesta, kde ma končiť, pri hrudníku dva a pol ročného chlapca. A vôbec si nemyslím, že by tieto snímky čítal človek, ktorý tomu absolútne nerozumie. A nakoniec, cudzí predmet nachádzajúci sa v tele pri rtg. snímkoch musí veľmi svietiť. Aj toto môže urobiť Boh, keď mu človek odovzdá každú situáciu. V tomto čase sme sledovali rôzne prednášky o uzdraveniach skrze Ježiša Krista, až sme narazili na jednu pani Alice Creswell, ktorá kráčala v moci Ducha Svätého a organizovala seminár. Lenže táto pani bola z Anglicka, kde sa aj seminár konal. Po našej skúsenosti z Neapolu sme sa rozhodli letieť na tento seminár. Kúpili sme letenky, poprosili sme kamarátku, či by nešla s nami ako doprovod a aj ako tlmočníčka, keďže naša angličtina nebola postačujúca. Odleteli sme do Chestra na tri dni. Lekárka nám ešte volala na letisko a upozorňovala nás, aké je to nebezpečné s takouto diagnózou cestovať práve do Anglicka, pretože sa tam často šíri žltačka a pod. A že náš Timko má predsa len oslabenú imunitu. No my sme boli rozhodnutí ísť, aj napriek situácii. Na seminár sme dorazili bez problémov. Pani, ktorá ho organizovala si ako hosťa pozvala jedného pastora z Floridy, ktorý mal prorockého ducha. Po jednej jeho prednáške sa Tomáš so Silviou vybrali za ním na rozhovor. Keďže som chcela počuť, čo im bude hovoriť, zobrala som Timka na ruky a išla za nimi. Keď sme už boli blízko pastora, on si nás hneď všimol. Zdvihol hlavu, prerušil na chvíľku svoje rozprávanie, ukázal prstom na Timka a povedal: „Jeho rakovina nezabije.“ Nevedel nič o jeho diagnóze, akurát, že v tom čase Timko už bol bez vláskov. Veľmi ma jeho slová povzbudili a hneď som ich prijala za svoje a začala im naplno veriť. Na konci seminára sa za nás veľa ľudí modlilo, povzbudzovali nás svojimi svedectvami a tak sme sa naplnení Božím pokojom vrátili zase domov. Po tomto našom „výlete“ Timko dostal štvrtú chemoterapiu. Pri prepúšťaní domov nám jedna lekárka povedala že:“ veci okolo Timoteja sa dejú a my sa iba čudujeme.“ To už Boh konal za nás a my sme stáli iba v úžase. Krátko na to sme odišli do Prahy do Protónového centra, kde mal Timko schválenú liečbu. Nebolo to ľahké, odísť na 6 týždňov od ďalších troch detí a byť tam sama len s Timkom, v podstate v cudzom svete. Nevedeli sme presne, čo nás čaká, ale to nám bolo všetko na mieste vysvetlené. Do protónu nás každé ráno vozila sanitka, pretože sme boli ubytovaní v Motolskej nemocnici. Našťastie sme tam nemuseli byť stále, iba ráno a kým sme sa nevrátili z ožiarov. Keď nám dali rozpis jednotlivých ožiarov a videla som to číslo 28, bolo mi ťažko. No nepoddávali sme sa úzkosti, snažila som sa to poňať ako výlet a tak sme s Timkom podnikali každý deň rôzne vychádzky, aby nám čas rýchlejšie ubiehal. Našu spolubývajúcu, ktorá tam bola s dcérkou o dva týždne skôr ako my, sme tiež zobrali na naše potulky Prahou. Celý tento čas som vkladala Ježišovi do rúk, pretože Timko mohol ožiare zobrať len v prípade, keď bude úplne zdravý, bez soplíkov, teploty. Bolo to v období Marec – Apríl, práve v čase, kedy je možné ľahko chytiť nádchu. Lekári aj sestričky nás upozorňovali, že on je onkologický pacient a že je vylúčené, aby sme sa presúvali MHD alebo metrom, že má oslabenú imunitu a podobne. Ja som sa len usmiala a povedala som im, že sa za neho stále modlím a nič mu nebude. Takto sme spolu pochodili celé centrum Prahy a jeho okolie. Samozrejme, že sme sa všade presúvali metrom, pretože stanica metra bola v areáli nemocnice. Liečba pomaly ubiehala, domov sme sa dostali asi dva krát a aj to vlakom, alebo autobusom, alebo za nami prišli manžel s deťmi a spolu sme pobehali Prahu. Timko to zvládal úplne perfektne, bez ťažkostí, dokonca som sa s lekármi dohodla, aby zobral ďalšie dva cykly chemoterapie priamo tu v Prahe. Pre nás to znamenalo toľko, že liečbu skončíme tým pádom o dva mesiace skôr. Počas nášho „výletu“ v Prahe sa stala situácia, že na oddelení sa objavili rotavírusy. Postupne sa vírus šíril z izby do izby, každá izba bola v izolácii. Dokonca ho chytila aj naša spolubývajúca s dcérkou. Ja som stále odovzdávala každý deň Ježišovi do rúk a prehlasovala som, že nás sa žiaden vírus ani nedotkne. Po niekoľkých dňoch už bolo zamorené úplne celé oddelenie. Deťom sa prerušili ďalšie liečby, iba my sme mohli spokojne pokračovať v našom rozpise protónov. Keď som sa o tom rozprávala so sestričkami v protónovom centre, tak sa im ani veriť nechcelo, že my s Timkom sme to nedostali. Podotknem, že vedeli veľmi dobre, aká bola v nemocnici situácia, pretože si to telefonicky zisťovali. Vtedy som im zase povedala, že my dvaja to nechytíme, pretože sa spolieham na Božiu ochranu presne tak, ako sa píše v žalme 91. Som rada, že mi Boh posielal do cesty ľudí ktorým som mohla o Ňom svedčiť. Raz, keď som sa modlila v čakárni ruženec, tak ako každý deň, oslovil ma jeden pán, že si ma všíma a pripadám mu smutná. Vtedy som zdvihla hlavu a povedala som mu, že sa modlím. Nato sa ma spýtal, že či som tam so sebou. Keď som mu povedala, že so synom a má dva a pol roka, videla som ako sa mu vtlačili slzy do očí. Potom sme sa ďalej rozprávali samozrejme o Bohu. Nakoniec mi povedal, že on patrí k svedkom jehovovým. Vtedy som sa vo svojom vnútri zasmiala, že Pane, to akú šaržu si mi poslal, aby som jej rozprávala o Tebe. Naše ožiare sa blížili ku koncu a čakalo nás posledné stretnutie s lekárkou, ktorá nás sledovala v protónovom centre. Prišla si Timka pozrieť, keď ho prehliadla povedala nám s údivom v hlase: „ keby som nevedela, že už Timko končí s liečbou, tak by som si podľa klinického stavu myslela, že je v polovici žiarení, ale že teraz, keď ho takto vidím ako vyzerá po skončení liečby, tak to je podľa nej zázrak.“ Keďže som tam s Timkom chodila dlhých 6 týždňov, videla som stavy ľudí, ktorí si prechádzali žiarením. Videla som spálenú, mokvajúcu kožu, ktorá sa postupne olupovala na telách ľudí. No môj Timko mal kožu na očku, ktoré mu ožarovali jemne začervenanú, vnútorný aj vonkajší kútik mal prasknutý, ale to bolo všetko. Preto sa tomu lekárka takto divila, čakala omnoho horší stav aký videla. Ja som jej povedala, že všetko okolo Timka je zázrak a verím, že Timotej je uzdravený skrze Ježiša Krista. Timotej skončil liečbu presne na jeho tretie narodeniny, dokonca z protónu dostal aj darčeky a tiež mu dali urobiť aj tortu, čo bolo od nich veľmi milé. Takže v Prahe sme skončili, vďaka Bohu podľa plánu načas a cestovali sme domov, samozrejme vlakom. Počas celej liečby sme nedodržiavali žiadnu extra hygienu, chodili sme bez rúška po nákupných centrách, detských ihriskách a nemali sme žiadne komplikácie, lebo Boh je vo svojich výrokoch pravdivý. Po príchode domov nás čakali ešte posledné dva cykly chemoterapie. Nastúpili sme do nemocnice v Bratislave, Timkovi stiekla chemoterapia, už sme mali ísť na druhý deň domov, ale Timko začal vracať a hnačkovať. Rotavírus, ktorému sme sa v Prahe vyhli sme dostali iba my jediní na oddelení v Bratislave. Nastúpili aj vysoké horúčky, presne v čase, kedy sa chemoterapiou zrazili všetky hodnoty v krvi. Úplne to prišlo ako nepozvaný hosť v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Timkovi podali lieky, lenže dostal alergickú reakciu a celý vo vysokých horúčkach očervenel. Volala som lekárku, tak mu dali iný liek po ktorom sa do polhodiny „odfarbil“. Celé dni prespal, nejedol, keď sa zobudil iba chvíľku pozeral do okna a zase zaspal. Bol to hrozný pohľad na nevládne malé telíčko. Tento čas som sa snažila využiť ponorením sa do Svätého Písma, alebo počúvaním rôznych prednášok, vyučovaní. Na druhý deň som vírus dostala aj ja, moje telo mi zoslablo a nebola som schopná sa postarať sama o seba a to nie ešte o Timoteja. Musel ma v nemocnici vystriedať manžel. Timkov stav sa vôbec nezlepšoval, stále vysoké horúčky, dokonca v krvi prítomná dáka baktéria. Ja som odišla domov k deťom,ale s manželom sme boli stále v kontakte. Mne to po dvoch dňoch prešlo a chcela som sa k Timkovi vrátiť do nemocnice. Tomáš mi však povedal, že to nie je potrebné, že bude s ním aj naďalej on. Po celý ten čas, trvalo to celé 5 dní sa Tomáš postil od jedla a bdel v modlitbách. Na piaty deň teploty ustúpili a Timkovi sa vrátila zase sila do tela, takže ho pustili domov. Keď som o tom hovorila neskôr s pediatričkou, bola prekvapená, že sa za tak krátky čas z toho vrátil do normálu, keď bol tesne po chemoterapii a jeho celý krvný obraz bol rozhádzaný. Zase aj tu bol s nami Boh. Modlitby za Timka bežali stále, sväté omše sa slúžili vo viacerých krajinách sveta. Písali nám ľudia, že nás sprevádzajú svojimi modlitbami a v myšlienkach sú stále s nami. Veľmi som cítila silu modlitby. Po mesiaci sme opäť prišli do nemocnice no tento krát už na posledný cyklus. Všetko teraz prebehlo ako malo. Timka odpojili od infúzií a hneď sa začal naháňať po nemocničnej chodbe, akoby mu žilami pretiekla iba voda. Keď prišla za nami lekárka, ktorá nás naposledy videla pred odchodom do Prahy, tak sa ma pýta, že či on takto vyzerá po ožiaroch. Ja sa jej pýtam, že áno a že čo čakala ona. No ona si totiž to myslela, že príde ako vychudnuté dieťa, pretože detičky mávajú pri tejto liečbe veľké úbytky hmotnosti. Timko sa však počas celej liečby, ktorá trvala od decembra do júla pohyboval s hmotnosťou plus, mínus pol kila. Zase som mala možnosť prehlásiť, že on je zdravý. Pustili nás domov s tým, že musí po liečbe byť stále v sledovaní. To znamenalo, že každých šesť týždňov musíme ísť na krvné odbery a preplach portu. Inak sme žili úplne normálny život ako v rodine so štyrmi deťmi. Každé tri mesiace nás čakali vyšetrenia ako, rtg. pľúc, krku, sono bruška a podobne. Všetky výsledky boli vždy dobré, iba MR hlavy stále ukazovalo, že pod očkom sa čosi ešte nachádza. V októbri 2019 som sa spolu s mojou mamou začala modliť pompéjsku novénu, bola to pre mňa výzva, keďže trvá 54 dní a každý deň sa modlia tri celé ružence. V decembri sa mi ju podarilo úspešne dokončiť. A ďalší rok v januári 2020 sme mali zase vyšetrenie MR hlavy. Na výsledky sme čakali tri týždne, ale teraz to bolo iné, povedali sme si totiž, že to nijako nebudeme uháňať a že výsledky nám oznámia lekári v pravý čas. Keď volali z onkológie aby nám povedali výsledky, žalúdok mi zovrelo. Lekárka nám povedala, že Timkove očko je úplne čisté, že sa tam už nič nenachádza, žiadne rezíduum. To bola úžasná správa po tak ťažkej a dlhej skúške. Boh je dobrý v každom čase a On vždy počuje všetky naše vzdychy, modlitby a prosby. Ešte som tu zabudla spomenúť, že pri sánkovačke sa Timkovi v januári 2020, zlomila aj nôžka a musel ju mať na šesť týždňov v sádre. A tak sme na ďalšie návštevy do nemocnice chodili so sádrou. Od toho času, kedy nám povedali prvý krát, že Timko má MR dobré, prešlo už niekoľko ďalších vyšetrení a vďaka Bohu boli už všetky v poriadku. Následne mu aj v auguste 2020 mohli vybrať port. Teraz nás až do dospelosti čakajú pravidelné kontroly a rôzne vyšetrenia. Verím však, že Boh posilnil touto našou skúškou našu vieru a čo je najdôležitejšie zmenil úplne naše zmýšľanie. A nie len to, ale mohli sme vidieť ako Boh mení aj zmýšľanie ľudí okolo nás. Lebo Boh si každú situáciu dokáže použiť. Každý deň mu ďakujeme za život, ktorý nám dal a že nám nášho malého chlapca uzdravil. Keď sa na neho pozriem, je mi ľúto, čím všetkým si musel prejsť, ale na druhej strane kde by sme duchovne boli, keby nebolo tejto skúšky? Veď Bohu ide predsa o to, aby zachránil našu dušu. Preto Vás všetkých, ktorí čítate tieto riadky povzbudzujem ku zmene Vášho zmýšľania. Prenechajte kormidlo Vášho života Ježišovi. A tí, ktorí prechádzate akoukoľvek skúškou, si buďte istí, že Boh je nad všetkým a aj nad diagnózami lekárov. Raz, keď som sa v kostole modlila mala som obraz pred očami, videla som Ježiša ako išiel stredom kostola a otočil hlavu ku mne a povedal mi:“ Neboj sa, viem o tebe“. Pre mňa to bol veľmi živý obraz, ktorý som si pred očami premietala vždy, keď mi bolo najhoršie. Lebo aj tu platí jeho Slovo (Jak 4,7-8):“Podriaďte sa teda Bohu, vzoprite sa diablovi a utečie od Vás. Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k Vám. Obmyte si ruky hriešnici a očistite si svoje srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ.“
Tak Nech Vás Boh všetkých naplní svojim pokojom a požehnaním. Amen. Magdaléna K.